O nás

História klubu

Kapitola I.

História klubu Pozemné  stavby Bratislava sa začala písať  4.októbra 1962, keď sa konala ustanovujúca schôdza telovýchovnej jednoty Pozemné stavby.

Zakladateľom oddielu džuda bol bývalý úspešný československý reprezentant  Ondrej Adamov, ktorý sa po vytvorení Slovenského zväzu džuda , stal jeho prvým predsedom a zároveň podpredsedom Československého zväzu džuda.

Začiatky nášho klubu sú pre dnešných džudistov takmer nepredstaviteľné. Trénovalo sa na parketách v telocvični na Levickej ulici. Až oveľa neskôr sme mali možnosť trénovať na ozajstnej tatami, ktorá mala aj tak dosť ďaleko od dnešných moderných tatami.

Postupne sa džudisti JK PS Bratislava , dodnes nazývaní  „ pozemáci“  zúčastňovali súťaží na úrovni mesta, kraja, neskôr Slovenska i Československa. Mali sme zastúpenie v reprezentačnom kádri  ako dorastencov , tak aj seniorov. Náš klub žal úspechy aj v súťažiach družstiev v národnej lige mužov i dorastencov. Úspešne sme sa zúčastnili aj mnohých medzinárodných turnajov družstiev.

Klub organizoval popri turnajoch v rámci mesta či kraja  jednu z, v tom čase, najvýznamnejších súťaží v rámci ČSSR juniorov – Memoriál Eugena Gudernu , na ktorom štartovali najlepší pretekári z celej československej republiky.

Klub sa začal intenzívnejšie venovať  výchove mládežníckych kategórii , čím sa začala rodiť druhá,  v histórii klubu zatiaľ najvýznamnejšia kapitola.

Kapitola II.

Dodo

Prvým Slovákom s medailou z olympijských tatami v histórii sa stal až bratislavský rodák, člen Judo klubu Pozemné stavby Bratislava Jozef Krnáč.

Jeho zisk strieborného kovu na OH 2004 v Aténach v kategórii do 66 kg je v histórii slovenského džuda ojedinelý. Niekdajší juniorský majster sveta i Európy, dvojnásobný medailista z majstrovstiev Európy medzi mužmi (striebro v Maribore 2002 a bronz v paríži 2001), víťaz dvoch turnajov Svetového pohára, akademický majster sveta a dvakrát bronzový medailista zo svetových univerziád (všetko v kategórii do 66 kg) pretavil svoj veľký talent do striebra v hlavnom meste Grécka, kam sa olympijské hry vrátili 108 rokov po novovekej premiére tohto najväčšieho športového podujatia na svete.

V Slovenskom reprezentačnom dome v prístavnom Pireu mal v ten večer „Dodo“ gratulanta ako málokto – čestného prezidenta Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha, ktorý si zhodou okolností práve ten čas vybral na návštevu slovenskej pôdy v gréckej metropole.

Všetko to však začalo v roku 1981, keď do oddielu na Kvačalovej ulici štvorročného Doda spoločne s jeho staršou sestrou prihlásil otec Jozef Krnáč starší. Chcel, aby si dcéra mala kde zmysluplne vybiť nadbytok svojej energie; a keďže malý Dodko nemohol zostať sám doma, skončil medzi džudistami tiež. Odkedy však ukázal, že na tatami sa cíti ako doma, otec veril, že raz sa dostane na olympiádu a všestranne ho podporoval.

Začínal pod vedením Miroslava Lipovského a v ďalších rokoch prešiel starostlivosťou viacerých trénerov. Posledných desať rokov pred životným úspechom na OH 2004 ho viedol ozajstný fanatik džuda Rastislav Mezovský, ktorý sa neskôr stal aj reprezentačným trénerom.

Talentovaný džudista sa v juniorskej kategórii prvý raz výrazne presadil ako 17-ročný, keď na juniorských ME vo Valladolide získal bronz. O rok neskôr v Porte sa Krnáč suverénnym spôsobom stal juniorským svetovým šampiónom, keď všetky zápasy vyhral pred časovým limitom – na ippon! Dohromady tam strávil na tatami v súťažných vystúpeniach len 252 sekúnd…

Na juniorských ME v Monte Carle skončil v tom istom roku druhý, ale rok nato v Ľubľane si vybojoval medzi juniormi aj európske zlato. Všetko naznačovalo, že aj medzi mužmi už môže mať vysoké ambície.

Napriek víťazstvu na akademických MS však na olympiáde 2000 v Sydney chýbal. O olympijský štart ho obrala choroba – salmonelóza. V období medzi olympiádami v Sydney a v Aténach sa už Krnáč medailovo presadil aj na európskych šampionátoch dospelých – najprv ziskom bronzu v Paríži 2001 a potom striebra v Maribore 2002.

Na svetovom šampionáte 2001 bol siedmy. Mal šťastie, že ho trápili len bežné menšie džudistické zranenia, nič vážne. Vďaka tomu sa mohol na Atény pripraviť stopercentne.

Už pred začiatkom olympijskej súťaže prišiel o papierovo najsilnejšieho súpera, úradujúceho majstra sveta Mirasmaeliho z Iránu. Iránec sa oficiálne „nezmestil“ do hmotnostnej kategórie do 66 kg, ale v skutočnosti nenastúpil z politických dôvodov – jeho súperom totiž mal byť Izraelčan.

V olympijskom turnaji sa potom bil ako lev a pričinil sa o najmenej očakávanú slovenskú medailu v Aténach. Na úvod za 93 sekúnd zdolal Nigérijčana Booma, potom za 77 sekúnd Španiela Peňasa, vo štvrťfinále za 79 sekúnd Alžírčana Meridžu. Až v semifinále s ním Kubánec Arencibia vydržal bojovať celých päť minút. Krnáč vďaka brilantnému záveru vyhral a bol vo finále! Až v Japoncovi Masatovi Učišibovi z krajiny, ktorá dala svetu džudo, našiel svojho majstra. Prehral s ním na ippon za 106 sekúnd. Aj tak však dosiahol historický úspech.

Krátko po olympiáde 2004 mu niekoľko vážnych zranení zabránilo dostatočne sa pripraviť na dôležité súťaže.Na OH 2008 v Pekingu tak Dodo Krnáč chýbal a neobhajoval svoju striebornú medailu.

Ale aspoň medzičasom ukončil štúdium trénerstva na Fakulte telesnej výchovy a športu UK.

Keď už bolo jasné, že zranenia mu neumožnia venovať sa džudu naplno, ukončil pretekársku kariéru a stal sa trénerom. Prevzal vedenie dorasteneckých reprezentácií Slovenska a trénerskej práci sa venuje aj na Športovom gymnáziu v Bratislave, ktoré sám absolvoval. Vedie na tejto škole centrum olympijskej prípravy džudistov.

Kapitola III.

2.september 2021

Začína sa písať  Tretia kapitola histórie nášho klubu – držte palce aby  v našich radoch vyrástli dobrí ľudia a úspešní športovci.